ČSUZ Bratislava
2021
12.11
16. November 1989 - boj za demokraciu a slobodu
zobraziť informácie
 
2021
07.11
Alexander Dubček - 100 výročie narodenia
Alexander Dubček je asi najznámejšou slovenskou historickou osobnosťou v Európe i vo svete.
zobraziť informácie
 
2021
28.10
DEŇ VZNIKU ČESKO-SLOVENSKA
zobraziť informácie
 
2021
28.10
Vzdelávacie centrá pre Slovákov
zobraziť informácie
 

Novinka

07.11.2021

Alexander Dubček - 100 výročie narodenia

 

Z knihy Jozefa Banáša: Zastavte Dubčeka.
45. kapitola
Záhada kilometra 88....



.......Po zákaze činnosti Komunistickej strany v Rusku po zmarenom protireformnom pokuse o puč v Moskve v auguste 1991 obnovil Ruský ústavný súd po niekoľkotýždňovej prestávke svoje rokovanie vo veci ústavnosti zákazu Komunistickej strany. Prezident Jeľcin navrhol pozastaviť činnosť komunistickej strany Ruskej federácie z dôvodu, že jej vedúci predstavitelia organizovali augustový puč. Vzápätí vydal výnos o majetku komunistickej strany, ktorým ruským komunistom fakticky odňal majetok. Poslankyňa ruského parlamentu a poradkyňa prezidenta Jeľcina Galina Starovojtovová tu vystúpila s požiadavkou, aby na pojednávanie súdu boli ako svedkovia prizvaní vedúci predstavitelia východného bloku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch  – československý vodca Dubček, poľský premiér Jarosziewicz a afgánsky prezident Nadžibulláh, ktorí mali dosvedčiť zločineckú podstatu činnosti Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v medzinárodnej oblasti. 27. júla 1992 odovzdali československí predstavitelia V.Kural, J.Valenta a veľvyslanec Slánský, syn popraveného generálneho tajomníka Komunistickej strany, štátnemu tajomníkovi Ruskej federácie G.Barbulisovi a zástupcovi prezidenta S.Šachrajovi list Václava Havla spolu s dokumentmi Komisie vlády ČSFR k udalostiam v roku 1968. Súčasne poďakovali za dokumenty, ktoré československej strane poskytol prezident Jeľcin. Barbulis a Šachraj, ktorí zastupovali Jeľcina na pojednávaní Ústavného súdu, naliehavo žiadali česko - slovenských zástupcov, aby presvedčili Dubčeka k jeho účasti na procese. Mal byť jedným z kľúčových svedkov pojednávanie proti komunistickej strane, ktorá vládla nielen obrovským územím, ale najmä obrovskými finančnými zdrojmi, na ktoré si mnohí noví i staronoví lídri v Sovietskom zväze robili nárok. Rozhodnutím Jeľcina zakázať komunistickú stranu sa ocitlo v roli vinníkov sedemnásť miliónov ľudí, členov zakázanej strany, ktorá sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala na Ústavný súd. Sovietske noviny Moskovskije novosti či Komersant prinášali informácie, podľa ktorých si najvyšší predstavitelia komunistickej strany odložili do švajčiarskych bánk v časoch rúcania sa impéria približne tristo miliárd rubľov, čo sa rovnalo tretine hrubého ročného národného dôchodku celého štátu. Bývalý pokladník strany a jej posledný manažér spáchali samovraždu, strácali sa dokumenty a dokonca mizli i fascikle vyšetrovateľov aj s niektorými vyšetrovateľmi. Ak by bola komunistická strana tento proces prehrala, tristo miliárd rubľov by sa zo švajčiarskych trezorov presunulo na kontá nastupujúcich vládcov Ruska.
​Alexander Dubček mal byť jedným z tých, s pomocou ktorých sa malo vniesť do tejto džungle svetlo. Dlho váhal, či má svedčiť, napokon sa však po rokovaní s Kurálom a Valentom rozhodol do Moskvy cestovať. „Chcem, aby sa ľudia dozvedeli pravdu,“ povedal a odkázal do Moskvy, že príde. Svedčiť na Ústavnom súde mal piateho septembra 1992. Proces v Moskve sa napokon nekonal.
​Prvý september 1992 bol pre Slovenskú republiku historickým dňom. Večer o 22,26 hodine schválila Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky. Ráno, krátko po šiestej hodine zastalo pred Dubčekovým domom modré služobné BMW, ktoré šoféroval tridsaťsedemročný vodič Ján Rezník, trénovaný, profesionálny kaskadér, príslušník Federálneho ministerstva vnútra, ktoré v tom čase viedol bývalý disident Ján Langoš. V čase normalizácie bol Langoš, rovnako ako Dubček zaradený Štátnou bezpečnosťou v kategórii NO – nepriateľská osoba. Ľudia v tejto kategóri požívali najnižšiu úroveň občianskych a ľudských práv. Pracovali ako kuriči, či  pomocní robotníci. Kým Dubček pracoval ako mechanizátor v Západoslovenských štátnych lesoch, kybernetik Langoš bol vedúcim špecializovaného pracoviska Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied, ktoré úzko spolupracovalo so špecializovaným pracoviskom Sovietskej akadémie vied v Celinograde neďaleko Moskvy. Ján Rezník bol jedným z aktérov odnesenia dokumentov štátnej bezpečnosti z Tisovej vily v Trenčíne na jar roku 1990. Predtým vozieval aj iných štátnych predstaviteľov, napríklad podpredsedu Federálnej vlády Rudolfa Filkusa, ktorý sa ho čoskoro vzdal pre riskantnú jazdu. Dubček mal pridelené služobné vozidlo z titulu svojej funkcie podpredsedu Federálneho zhromaždenia.
Syn Peter, ktorý žil po matkinej smrti s otcom v dome sám, vyprevadil s ochrankárom Bizíkom otca k autu. Dubček položil svoju aktovku na zadné sedadlo, na ktorom mal porozhadzované niektoré materiály zo včerajšieho rokovania vedení českej a slovenskej sociálnodemokratickej strany v Brne. V mysli sa vracal ku včerajším rokovaniam, ktoré prebehli veľmi úspešne. So svojimi českými partnermi sa dohodli, že obe strany budú trvať na zachovaní funkčnej federácie a o prípadnom rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky môžu rozhodnúť len občania v referende. Českí priatelia šli dokonca tak ďaleko, že prisľúbili uhradiť slovenským sociálnym demokratom pôžičku Investičnej banky na volebnú kampaň SDSS.
Rezník Dubčekovi zdvorilo pomohol naložiť cestovnú tašku do batožinového priestoru. V Bratislave už viac ako dva mesiace nepršalo a v to ráno začalo mrholiť. Dubček sa chvíľku sa pohral s obľúbeným vlčiakom Turom, objal sa so synom a nastúpil cestu do Prahy na zasadanie predsedníctva Federálneho zhromaždenia.
Šofér musel volant pevne stískať, keďže cesta bola mokrá a hrozilo nebezpečenstvo šmyku. Hoci sa náhlil, zasadanie predsedníctva začínalo o deviatej, spokojne sa usmieval. Viedol BMW 535i, jedno z najbezpečnejších áut na svete. Palubné hodiny ukazovali štvrť na desať, Rezník zapol stierače. Dubček sedel na zadnom sedadle a čítal akési materiály. Netušil, že sa blíži osudný osemdesiatyôsmy kilometer diaľnice D 1 z Prahy do Bratislavy. Ťažké vozidlo sa odrazu akoby zodvihlo a na úseku s povolenou rýchlosťou osemdesiat, v rýchlosti okolo 130 kilometrov vyletelo z vozovky, prevrátilo sa na strechu a zastalo opäť na kolesách. Šofér aj s cestujúcim ostali ležať na trávniku asi desať metrov od vozidla. Palubné hodiny sa zastavili na 9:25. Kufrík, v ktorom mal Dubček tajné dokumenty aj pozvanie na moskovské rokovanie Ústavného súdu sa ocitol na tráve. Vyšetrovatelia neskôr kufrík vzali a odvtedy sa stratil. Svedkovia nehody okamžite privolali záchrannú službu a políciu.
Odborník na tento typ vozidiel, Ing. Eberhard Presche z Mníchova neskôr povedal, že je vylúčené, aby sa dvere otvorili „a to aj v prípade, ak vozidlo narazí čelne, bokom, alebo rotuje okolo vertikálnej či horizontálnej osi“. Policajti našli auto s nerozbitým predným sklom a otvorenými zadnými dverami i dverami vodiča. Ako mohol Dubček i so šoférom ležať desať metrov pred autom v smere pohybu vozidla, keď boli predné sklá nerozbité si vedeli ťažko vysvetliť. Rezník bol len ľahko zranený, Dubčeka s ťažkými zraneniami chrbtice, pánvovej kosti a hrudníka dopravili do nemocnice v Humpolci odkiaľ ho prepravili helikoptérou do pražskej nemocnice na Homolce, hoci do nemocnice v Brne, ktorá bola vybavená na vtedajšie časy špičkovými prístrojmi bolo od miesta nehody len o dvadsať kilometrov ďalej. Tu sa o neho po celý čas staral tým špecialistov na čele s primárom ARO Mudr. Milanom Ročňom. Dubček spočiatku komunikoval s lekármi i návštevami. Bývalý prezident Václav Havel i predseda Federálneho zhromaždenia Michal Kováč sa po stretnutí s ním vyjadrovali o jeho stave veľmi optimisticky. Na tretí deň sa podrobil niekoľkohodinovej neurologickej operácii, pri ktorej lekári uvoľnili rozdrvený chrbtový kanál. Po dočasnej stabilizácii však jeho stav skomplikovali neurologické a dýchacie ťažkosti. Bol v podstate denne napojený na umelú ľadvinu a dýchacie prístroje. V polovici októbra absolvoval ďalšiu operáciu, ktorej cieľom bola dekompresia kanála miechy. Kríza sa v dôsledku postupného zlyhávania životne dôležitých funkcií prehlbovala.
Taliansky novinár Victorio Caffeo, priateľ Alexandra Dubčeka zorganizoval pomoc. Do Prahy priletela helikoptéra s odborníkmi z Talianska, ktorí ho chceli previezť na špičkové lekárske pracovisko do Bologne. Po štyroch hodinách čakania na letisku im odkázali, že Dubčekov stav neumožňuje takýto náročný prevoz.

Štvrtého septembra priniesli svetové agentúry správu, že v noci, z 31. augusta na prvého septembra bol vo svojom varšavskom byte zavraždený druhý svedok moskovského procesu, bývalý poľský premiér Piotr Jarosziewicz aj s manželkou Alicou Solskou. Páchateľa sa dodnes nepodarilo odhaliť. Jeden z Jaroszewiczových synov pripustil, že motívom vraždy mohlo byť získanie dokumentov, ktoré jeho otec nechcel nikdy zverejniť.....