ČSUZ Bratislava
2021
17.05
16. NOVEMBER 1989
ZAČIATOK REVOLUČNÝCH ZMIEN V ČESKOSLOVENSKU
zobraziť informácie
 
2020
15.11
učiteľ národov - výročie úmrtia
Jan Amos Komenský
sa narodil 28. marca 1592.
zobraziť informácie
 
2020
29.10
PODPORUJE MATERINSKÝ JAZYK U
SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V ZAHRANIČÍ
projekt
zobraziť informácie
 
2020
28.10
Výročie vzniku
Česko – Slovenskej republiky
zobraziť informácie
 

Novinka

17.05.2021

16. NOVEMBER 1989 - ZAČIATOK REVOLUČNÝCH ZMIEN V ČESKOSLOVENSKU

BRATISLAVA, 16. NOVEMBER 1989 – ZAČIATOK REVOLUČNÝCH ZMIEN V ČESKOSLOVENSKU

 

Výstava, Zichyho palác, Bratislava: 16. november 1989

Výstava archívnych dokumentov a fotografií približuje prípravu a priebeh udalostí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorej študenti stáli pri zrode revolučného vysokoškolského hnutia v Novembri 1989. Jednotlivé panely zobrazujú vývoj od nepovolenej demonštrácie slovenských študentov 16. novembra 1989, zorganizovanej poslucháčmi FF UK, cez vytvorenie prvého študentského štrajkového výboru na Slovensku, vytvoreného v Aule UK v pondelok ráno 20. novembra 1989, generálny štrajk 27. novembra 1989, až po prvé slobodné voľby vedenia fakulty dňa 6. decembra 1989. 

Výstavu pripravila vedúca Archívu UK v Bratislave Mgr. Mária Grófová

 

 

Cesta k verejnému študentskému protestu 16. novembra 1989 a revolučnému pohybu v neskorších dňoch aj v podmienkach Filozofickej fakulty Univerzity Komenského viedla cez dlhodobejšie hľadanie podobne uvažujúcich ľudí. Boli sme nespokojní s vtedajšími spoločenskými pomermi a chceli ich zásadné zlepšenie. Šťastnou zhodou okolností sa v rámci dvoch ročníkov rôznych študijných kombinácií (so začiatkom štúdia v roku 1986 resp. 1987) na fakulte postupne prepojilo niekoľko iniciatív, do ktorých bolo zapojených približne tridsať  podobne zmýšľajúcich študentov.

Poslucháči histórie už koncom roku 1987 založili na fakulte Eko-sekciu. Na nástenkách uverejňovali príspevky kritizujúce vtedajšie nešetrné stavebné zásahy v Bratislave (výstavba novej budovy Slovenskej národnej rady na Hradnom vrchu, asanácia časti Obchodnej ulice), ale aj odvážne články s neoficiálnym pohľadom na niektoré udalosti, resp. osobnosti slovenských dejín. Keďže boli spojení so známou bratislavskou Základnou organizáciou Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (ZO SZOPK) číslo 6, prostredníctvom nich sa k nám na fakultu dostala aj známa publikácia Bratislava/nahlas. 

Veriaci študenti sa zase schádzali na pravidelných stretnutiach v rôznych utajených bytoch v Ružinove, Dúbravke, či Karlovej Vsi. Do týchto aktivít sa, prirodzene, zapájali študenti viacerých fakúlt, postupne sme sa spoznávali a budovali si vzájomnú dôveru, čím sa utvárali ,,medzifakultné“ väzby, také dôležité pre budúce udalosti. Stretnutia mali okrem hlavného - duchovného - aj politický rozmer, v rámci ktorého sme diskutovali o aktuálnom vývoji vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ďalej ČSSR) i v zahraničí. Prostredníctvom jednotlivých účastníkov sme samizdatovú literatúru distribuovali aj na viaceré bratislavské vysokoškolské internáty. Rozširovaniu všeobecného rozhľadu študentov a ich zdokonaľovaniu v umení slobodnej diskusie prospievali aj neformálne filozofické semináre mimo fakultných priestorov, ktoré viedli doc. Jaroslav Martinka či Ing. Ján Letz.

Počas akademického roka 1988/89 sa skupina približne 20 poslucháčov fakulty zúčastňovala na viacerých neoficiálnych aktivitách, napríklad na obnove pamätníka Milana Rastislava Štefánika v Ivanke pri Dunaji, pomáhali sme pri rekonštrukcii kláštora paulínov na známom pútnickom mieste v Marianke, chodili na pravidelné víkendové výlety do Malých Karpát, spojené s diskusiami o histórii i vtedajšej realite, zúčastňovali sme sa na púťach v Šaštíne a Levoči, zhotovili a postavili slovenský dvojkríž na Kláštorisku, či položili kyticu kvetov  k spomínanému pamätníku M. R. Štefánika v máji 1989, pri príležitosti 70. výročia jeho tragickej smrti. Počas uvedeného školského roka sme sa, posilnení silnejúcim politickým odmäkom v Moskve za Gorbačovovej éry, už čoraz smelšie púšťali do otvorených polemík s pedagógmi, najmä na nepopulárnych povinných seminároch z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia či marxisticko-leninskej filozofie.

Myšlienka vydávania časopisu, ktorý by sa pokúsil sústrediť tvorivú energiu študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (ďalej FF UK), v našom ,,dôvernom kruhu“  dozrela v lete 1989, počas povinného mesačného sústredenia vo vojenskom útvare v juhomoravskom Mikulove (pozn.: takýto mesačný výcvik bol vtedy pre vysokoškoláka základnou podmienkou, aby mu po ukončení štúdia mohla byť skrátená povinná základná vojenská služba z dvoch rokov na jeden). Počas nekonečných nočných debát skupiny študentov histórie, knihovedy a žurnalistiky, inšpirovaných vždy aktuálnym večerným vysielaním Slobodnej Európy, došlo medzi nami k rozhodnutiu vytvoriť na fakulte priestor na publikovanie a rozširovanie názorov na domáce i zahraničné dianie. Povzbudení každodennými novými informáciami o udalostiach v Poľsku, Maďarsku i Nemeckej demokratickej republike sa symbolickým mottom našich ďalších aktivít stal výrok Andreja Hlinku  zo začiatku 20. storočia, z čias ,,dožívajúcej“ vtedajšej monarchie: ,,Schádzajme sa, diskutujme a konajme, len pre Boha živého, nemlčme a nepostávajme, lebo to zapácha hrobom...“ 

Prípravy na vydávanie fakultného študentského časopisu sme začali v septembri 1989. Pravidelné stredajšie stretnutia redakčného kruhu  (Svetoslav Bombík, Pavol Cesnak, Dionýz Hochel, Martin Homza, Tomáš Hrivnák, Ján Hučko, Ľubomír Kiraľ-Varga, Jozef Lupták, Peter Maťovčík, Milan Novotný, Marián Sedílek, Boris Strečanský) prebiehali striedavo v bratislavskom byte Tomáša Hrivnáka alebo na internátnej izbe v Mlynskej doline. Na jednom z prvých stretnutí bol schválený názov nového časopisu – Proglas, teda akýsi symbolický ,,predslov“ nastupujúcej slovenskej akademickej generácie. Autori navrhli témy príspevkov a termín ich odovzdania. Po neúspešnom pokuse o udelenie povolenia vydávať časopis, sme sa rozhodli vydávať Proglas ako samizdat. 

Okrem prípravy prvého čísla sme si počas pravidelných stredajších stretnutí vymieňali neoficiálnu literatúru a tlač a následne ich rozširovali v okruhu svojich známych, pripravovali sme zverejnenie výzvy na zásadnú reformu vysokoškolského systému a spisovali s tým súvisiace požiadavky (o. i. autonómia univerzít, akademická sloboda, pluralitný systém mládežníckych organizácií, voliteľnosť akademických funkcionárov) a začiatkom novembra sme sformulovali list Výboru československej spoločnosti pre ľudské práva, v ktorom sme protestovali proti brutálnemu zásahu policajných zložiek voči zhromaždeným občanom na Václavskom námestí 28. októbra 1989.

Záverečné redakčné práce na prvom čísle časopisu sme začali zhodou okolností v stredu
15. novembra 1989, pričom koncom novembra sa mal začať rozmnožovať pomocou cyklostylu a následne distribuovať študentom. Stretnutie v ten neskorý večer sme ukončili slovami: ,,Takže zajtra o piatej na Mierovom...“

 

Myšlienka zorganizovať verejnú protestnú akciu sa medzi nami rodila postupne a takpovediac ,,dozrela“ začiatkom novembra pred Justičným palácom. Tam sa počas úvodného pojednávania zišlo niekoľko desiatok občanov, aby sme aspoň takto symbolicky podporili súdených členov tzv. Bratislavskej päťky (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Vladimír Maňák, Hana Ponická, Anton Selecký). Medzi prítomnými študentmi filozofickej, ale aj ďalších fakúlt Univerzity Komenského, silnelo odhodlanie prejaviť nespokojnosť
s vtedajším režimom aj nejako výraznejšie. Hľadali sme vhodný termín, a keďže sa blížilo
50. výročie zásahu nemeckých okupantov voči pražským vysokoškolákom (17. novembra 1939), výber padol na predvečer tohto tradičného študentského spomienkového dňa – štvrtok 16. novembra 1989. 

Tento prvý verejný protest slovenských študentov od roku 1968 nebol povolený. A ani nemohol – žiadosť príslušným oficiálnym inštitúciám o jeho povolenie totiž vôbec nebola zaslaná. To bol jeden z rozdielov v porovnaní s vystúpením študentov v Prahe v piatok 17. novembra 1989 – ich spomienkové podujatie na zásah z roku 1939 totiž niekoľko dní pred jeho konaním oficiálne organizačne i ,,ideologicky zastrešilo“ celoštátne vedenie Socialistického zväzu mládeže...

Na bratislavskom Mierovom námestí (pred dnešným Prezidentským palácom) sa v ten podvečer zišlo 200 až 250 študentov – veľkú časť tvorili poslucháči Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, medzi účastníkmi však boli aj študenti Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Lekárskej fakulty UK a dokonca aj niekoľko stredoškolákov z bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša. Po zaspievaní študentskej hymny Gaudeamus igitur i vtedajšej česko-slovenskej štátnej hymny sme sa pochytali za ruky a takáto ,,živá študentská reťaz“ sa pohla z ,,Mierka" dolu Námestím SNP, cez Primaciálne a Hviezdoslavovo námestie na Vajanského nábrežie k Pamätníku československej štátnosti, ďalej k miestu pri hlavnej budove Univerzity Komenského, kde v roku 1968 okupanti zastrelili študentku Danku Košanovú (položenie kytice kvetov) a napokon k  budove Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky (SSR) na vtedajšej Suvorovovej ulici.

Počas presunu po uvedenej trase sme skandovali rôzne heslá – od tých umiernenejších ,,školských“ (,,Chceme školskú reformu“, ,,Chceme demokratické školstvo“, ,,Nechceme monopol SZM“) až po radikálnejšie ,,politické“ (,,Chceme slobodu“, ,,Chceme demokraciu“, ,,Slobodu Čarnogurskému“).

Po celý čas presunu nás ,,sprevádzalo" šesť osobných automobilov vtedajšej Verejnej bezpečnosti (povestné bielo-žlté lady) a pre prípadných narušiteľov verejného poriadku boli pripravené aj dve špeciálne ,,omrežované“ policajné dodávky. Priebeh akcie zaznamenávali na kameru pracovníci bratislavskej redakcie federálnej televízie a z policajných áut aj príslušníci Štátnej bezpečnosti. Tajná služba vtedajšieho režimu mala, prirodzene, aj na akademickej pôde svojich ľudí, ktorí informovali o príprave tejto akcie, čím zabezpečili aj jej dôkladné ,,monitorovanie“. Spravodajský šot, ktorý spracoval redaktor Pavol Jacz, ešte v ten istý deň videla vo večernej televíznej spravodajskej relácii ,,Aktuality“ celá republika.

Nešlo o vyše dvadsaťtisícovú masu ľudí, kde je v dave zabezpečená anonymita, ako
17. novembra v Prahe na oficiálne povolenej akcii. Účastníci bratislavského pochodu sa vďaka detailným záberom dali bez problémov identifikovať, viacerí z nás dokonca povedali svoje požiadavky priamo do mikrofónu a televíznej kamery. V tejto súvislosti chcem pripomenúť najmä odvahu mojej vtedajšej spolužiačky Henriety Hrinkovej, ktorá prelomila bariéru obáv a ako prvá sa vtedy pred budovou ministerstva školstva vyjadrila aj ,,na kameru". 

V následnej diskusii s tajomníkom Mestského výboru Komunistickej strany Slovenska Gejzom Šlapkom a vtedajším riaditeľom odboru vysokých škôl Ministerstva školstva SSR Jánom Porvazníkom sme viackrát zopakovali svoje požiadavky, týkajúce sa nielen zásadnej reformy školstva, ale aj riešenia celospoločenských problémov. G. Šlapka nás vyzval, aby sme sa pokojne rozišli, predložili svoje požiadavky písomne a nesnažili sa problémy riešiť formou ,,politiky ulice". Odpoveďou mu bola ironická poznámka jedného z nás, že predsa aj Veľká októbrová socialistická revolúcia v roku 1917, aj Február 1948 prebiehali na ulici. Po ďalšej výmene názorov sa napokon obe strany dohodli na verejnej diskusii študentov a predstaviteľov príslušných straníckych a štátnych orgánov, ktorá sa mala uskutočniť v utorok 21. novembra 1989 v priestoroch Študentského domova Ľudovíta Štúra v Mlynskej doline. K stretnutiu však napokon, z pochopiteľných objektívnych dôvodov, nedošlo. 

Čo sa v ten večer naozaj udialo a aké to môže mať následky, sme si reálne začali uvedomovať až večer, po odvysielaní televíznej reportáže a následných ,,ohlasoch“ od rodičov a známych. Nikto z nás totiž nemohol vedieť, ako to dopadne na druhý deň v Prahe a aký spád naberú udalosti najbližších dní a týždňov. Nebyť následného revolučného pohybu v celej spoločnosti, účastníkov bratislavského študentského protestu by čakali prísne postihy fakultných straníckych i akademických orgánov a organizátorov veľmi pravdepodobne aj vylúčenie zo štúdia...

 

Ešte plní dojmov z protestného pochodu ulicami Bratislavy sme sa v sobotu na internáte z vysielania Slobodnej Európy dozvedeli, čo sa stalo predchádzajúci večer na Národnej triede v Prahe. Cez víkend sme preto písali protestné letáky a vyzývali spolužiakov z fakulty, aby v pondelok ráno namiesto prednášok a seminárov prišli do vstupnej haly budovy Univerzity Komenského, kde sa dohodneme na ďalšom postupe. V nedeľu večer na internáte Ľ. Štúra v Mlynskej doline sme pripravili prvé študentské protestné vyhlásenie, ktoré sme prečítali v preplnenej vstupnej hale UK v pondelok 20. novembra ráno o 9.00 hod. Vyhlásenie obsahovalo ostrý protest proti policajnému zásahu v Prahe, žiadosť o jeho dôkladné vyšetrenie a následné potrestanie vinníkov, ako aj výzvu, aby sa namiesto vyučovania začala diskusia o aktuálnej celospoločenskej situácii. Pri čítaní vyhlásenia sme sa piati jeho autori na širokej okennej parapete po jednotlivých vetách striedali, aby očakávané následky neznášal len jeden... Už tam nás, ako vôbec prvý z pedagógov, jednoznačne podporil Valér Mikula, za čo mu patrí aj po toľkých rokoch naša veľká vďaka... 

Následne sa niekoľko stoviek poslucháčov FF UK presunulo do univerzitnej auly, pričom čestné vyvýšené miesta zaujali pedagogickí a stranícki predstavitelia fakulty i celej univerzity. Žiadali sme od nich postoj k násilnému potlačeniu pražskej demonštrácie, členovia vedenia sa však vyhovárali na absenciu pokynov ,,zhora“ a vyzývali nás, aby sme sa venovali vzdelávaciemu procesu a nedramatizovali situáciu. Keď ani po takmer hodine nezaznel od zástupcov vedenia jasný postoj, jeden z rozhorčených študentov podišiel k mikrofónu a povedal, že ak sa boja, či nevedia vyjadriť k takým závažným udalostiam, prestávame ich  akceptovať ako svojich predstaviteľov. Vyzval ich, nech odstúpia – a oni sa zodvihli a svoje stoličky opustili! Ich miesta vzápätí obsadili zástupcovia študentov: Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Milan Novotný, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko, Radoslav Števčík. V pondelok 20. novembra 1989 približne o 10.30 hod. tak na Slovensku vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor. Iste nebolo náhodou, že ho tvorili (s jednou výnimkou) aktívni účastníci  študentského protestu spred niekoľkých dní – náš, v tých časoch celkom pochopiteľný strach z predpokladaných následkov verejne prejaveného odporu voči vtedajšiemu režimu a jeho predstaviteľom,  sme totiž prekonali a svoj symbolický ,,revolučný Rubicon“ prekročili už 16. novembra 1989 v uliciach Bratislavy…