ČSUZ Bratislava
2020
04.05
Generál Milan Rastislav
Štefánik
-101. výročie úmrtia slovenského velikána
zobraziť informácie
 
2020
29.02
Reprezentačný a maturitný
ples
viedenských čechov a slovákov
zobraziť informácie
 
2020
12.02
SLÁVNOSTNÉ PODUJATIE
ČSÚZ V PRAHE
Vitanie roka 2020 s časou vína
zobraziť informácie
 
2020
07.02
2% pre krajanov
Záleží nám na našich krajanoch žijúcich v zahraničí, spoločne ich podporme aj 2% z daní
zobraziť informácie
 

Novinka

04.05.2020

Štefánik - slovenský velikán

Generál Milan Rastislav Štefánik -101. výročie úmrtia slovenského velikána

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šiesty syn z 12 detí tamojšieho evanjelického farára Pavla Štefánika. Rodičovská výchova a prostredie, v ktorom žil a vyrastal, mu vštepili neobyčajne pevné citové základy slovenského národného povedomia. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických lýceách v Bratislave, Šoproni a Sarvaši. Roky 1898 – 1904 s polročným intermezzom pobytu v Zürichu prežil Štefánik v Prahe, kde dva roky študoval stavebné inžinierstvo a od roku 1900 matematiku a astronómiu na Karlovej univerzite. Pôsobil v akademickom spolku slovenskej mládeže Detvan. Po slávnostnej promócii 12. októbra 1904 v starobylej aule Karolína zamieril do Paríža bez peňazí a konexií. 

Po polroku života v Paríži sa Štefánikovi podarilo uplatniť v slávnom observatóriu Meudon pod vedením známeho astrofyzika J. Janssena. Iba za dva roky predniesol na pôde Francúzskej akadémie vied sedem vedeckých prác týkajúcich sa hlavne výskumu slnečnej korony. Trikrát za spomenuté obdobie vystúpil na Mont Blanc, kde v malom Janssenovom observatóriu robil meteorologické a astronomické pozorovania. Získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu Wildeho cenu. Už 30. augusta 1905 sa Štefánik zúčastnil pozorovania zatmenia Slnka v Alcosebre v Španielsku a 13. januára 1907 ešte v turkestanskom Ura Tjube. 18. októbra 1910 sledoval prechod Halleyho kométy na Tahiti, 28. apríla 1911 zatmenie Slnka na ostrove Vavau a 10. októbra 1912 v Passa Quatro v Brazílii. O rok neskôr pôsobil s vedecko-diplomatickým poslaním v Ekvádore a v roku 1914 v Marakeši v Maroku. 

Štefánik zásluhou svojej zberateľskej vášne a cieľavedomým úsilím o získanie najhodnotnejších predmetov vytvoril zbierku tzv. exotickej etnografie. Nazrieť do najosobnejšieho života M. R. Štefánika umožňujú fotografie z interiéru jeho parížskeho bytu na Rue Leclerk 6, s mnohými detailami, akými sú napríklad predmety jeho osobnej potreby, dokumentujúce život na istej spoločenskej úrovni i zbierka iluzionistických rekvizít, ktorá je zas dokladom trochu excentrickej záľuby. 

Štefánikovu ďalšiu kariéru vedca a diplomata prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Ako naturalizovaný francúzsky občan bojoval v hodnosti podporučíka ako vojnový pilot na francúzskom fronte v zostave leteckej eskadry MF 54 a vyznamenal sa najmä v ,,druhej bitke artoiskej“. Vo francúzskej armáde zorganizoval aj meteorologickú službu. Od 24. septembra 1915 pôsobil na vlastnú žiadosť na exponovanom srbskom fronte, ktorý sa však už rúcal pod drvivými údermi Mackensonových armád a Bulharov. Po návrate zo Srbska sa Štefánik 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailami svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarskej nadvlády. Tým viac, že sa tento plán v základných bodoch zhodoval s tým, čo propagoval aj prof. T. G. Masaryk. Tak sa začala plodná spolupráca troch vedúcich predstaviteľov čs. zahraničného odboja, ktorého vrcholným politickým orgánom sa stala Česko- Slovenská národná rada (ČSNR) v Paríži. 

Otázka vytvorenia autonómneho čs. zahraničného vojska ako rozhodujúceho výrazu vôle Slovákov a Čechov po národnej slobode a prvého kroku pre uznanie budúceho samostatného Česko- Slovenského štátu, bola od začiatku jedným z najdôležitejších cieľov ČSNR. Nábor dobrovoľníkov v rámci tzv. ,,zajateckej akcie“ a stabilizáciu pomerov v česko-slovenských krajanských spolkoch v Rusku, sledovala aj prvá misia M. R. Štefánika v Rusku a Rumunsku v roku 1916. Po februárovej revolúcii a zvlášť po známej Zborovskej bitke 2. júla 1917 sa z pôvodnej Českej družiny začala postupne vytvárať 40-tisícová armáda – Československý zbor v Rusku. 

S poslaním robiť medzi slovenským a českými krajanmi nábor dobrovoľníkov pre západný front vo Francúzsku odchádzal M. R. Štefánik v júni 1917 do USA. No práve v tomto roku USA vstúpili do vojny, a tak Štefánik dostal od vlády USA povolenie robiť nábor len medzi tými krajanmi, ktorí nepodliehali brannej povinnosti do amerických ozbrojených síl. Takto, namiesto plánovaných 20-tisíc dobrovoľníkov, prišlo do konca vojny z USA do Francúzska v dvadsiatich troch transportoch iba 2 300 dobrovoľníkov (z toho 1 065 Slovákov). Pred odchodom do Francúzska americkí dobrovoľníci ešte absolvovali krátky vojenský výcvik v Stamforde Con., USA, nakoľko skoro všetci boli nevojaci. 

Rozhodným krokom k budovaniu samostatnej čs. armády mohlo byť iba sformovanie veľkej taktickej jednotky, ktorá by ako celok bola nasadená na francúzskom fronte proti Nemecku a svet by sa dozvedel o jej existencii. Do Francúzska však bolo treba zvážať slovenských a českých dobrovoľníkov skoro z celého sveta. Na základe dekrétu o čs. armáde, ktorý spracovali M. R. Štefánik a E. Beneš a vydal francúzsky prezident R. Poincaré 19. decembra 1917 a naň nadväzujúceho štatútu zo 7. februára 1918, sa de facto konštituovali čs. légie vo Francúzsku, ktoré po vojenskej stránke podliehali francúzskemu hlavnému veleniu a politicky boli podriadené ČSNR v Paríži. 

Po dlhých a náročných rokovaniach sa Štefánikovi podarilo zlomiť aj postoj talianskej vlády a 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom a ministrom vojny V. Zupellim zmluvu o konštituovaní politicky a právne samostatných čs. légií v Taliansku. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho Česko-Slovenského štátu niektorou z dohodových mocností. Tento Štefánikov úspech bol tiež ocenený udelením hodnosti brigádneho generála francúzskej armády (18. júna 1918) a talianskym vojnovým krížom. 

Na ceste z Ukrajiny cez Sibír a Vladivostok do Francúzska sa čs. légie v Rusku zaplietli do občianskej vojny, pričom v dôsledku ich úspechov v protisovietskom vystúpení neobyčajne stúpla aj medzinárodná prestíž čs. zahraničného odboja, s čím bolo spojené aj uznávanie ČSNR v Paríži dohodovými veľmocami. No úlohy, ktoré sa na légie kládli, presahovali možnosti zhruba 60-tisíc bojaschopných vojakov. Neprichádzali na pomoc ani sľúbení dohodoví vojaci. V légiách sa začal šíriť pocit sklamania a dezilúzie, čo ešte umocnili správy o vzniku ČSR. V tejto kritickej situácii prišiel v novembri 1918 na Sibír gen. M. R. Štefánik v sprievode gen. M. Janina. Ťažko sa zmieroval s realitou ustupujúceho vojska. Keď sa však zoznámil s celkovým stavom čs. légií, uznal, že už nie je schopné plniť bojové úlohy a nariadil stiahnuť ich z protisovietskeho frontu. 

Štátoprávnymi aktmi 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine bol vyhlásený samostatný Česko-Slovenský štát. O medzinárodnoprávnom uznaní a hraniciach nového štátu však mala rozhodnúť až mierová konferencia, ktorá sa začala 18. januára 1919 v Paríži. Keď sa 

v polovici marca 1919 čs. minister vojny gen. Štefánik vrátil zo Sibíri do Paríža, vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat čs. légií z Ruska do vlasti. Zároveň ho prezident Masaryk poveril riešením napätých vzťahov medzi francúzskou a talianskou misiou v ČSR. 

Milan Rastislav Štefánik ako jediný slovenský dôstojník hral v hnutí za nezávislosť, vedenom Tomášom G. Masarykom, rovnako dôležitú úlohu ako Edvard Beneš, Masarykov spolupracovník, ktorý ho neskôr nahradil v pozícii československého prezidenta. Štefánika však v zahraničí pozná stále veľmi málo ľudí. Zrejme za to môže skutočnosť, že Masarykova a Benešova reputácia začala vo svete stúpať v prevažnej miere až po roku 1918, keď v Prahe prevzali moc, zatiaľ čo Štefánik zahynul pri leteckom nešťastí 4. mája 1919 pri návrate do vlasti.



 

 

Československá vojenská pohľadnica, na ktorej sa objavuje jedna z možných podôb budúcej čs. vlajky.

Foto: wikipedia.org



Bez ohľadu na to si Štefánik zaslúži naše uznanie, predovšetkým za šesť hlavných zásluh v prospech hnutia za nezávislosť, ktorému sa napokon podarilo oslobodiť Čechov a Slovákov v roku 1918.



1. Vstup do odboja

Tento slovenský astronóm, vynálezca, meteorológ, letec, diplomat a dohodový armádny dôstojník bol jedinou slovenskou osobnosťou, ktorá bola schopná a ochotná pomáhať viesť hnutie, pričom jej dodával dôveryhodnosť rýdzo „česko-slovenského“ úsilia.

Štefánik už skôr preukázal lojalitu voči Masarykovi, keď počas svojho štúdia astronómie na Karlovej univerzite v Prahe písal články do promasarykovských novín Čas.

Po získaní doktorátu v roku 1904 sa presťahoval do Paríža, aby tam pracoval ako astronóm a meteorológ. Štefánik už ako francúzsky zástupca robil dobré meno Francúzsku počas svojich ciest naprieč Afrikou, Áziou, Európou a Severnou Amerikou – vrátane expedícií na Tahiti, do Tuniska či Turkestanu.

V roku 1912 sa stal francúzskym občanom a o dva roky neskôr bol prijatý do Čestnej légie. V dôsledku toho mal tento Slovák medzi francúzskymi politikmi a žurnalistami styky na najvyšších miestach.

V januári 1915 Štefánik ako dobrovoľník stál pri základoch francúzskych vzdušných síl. Predtým, než bol odvelený na srbský front, kde mu boli pridelené diplomatické úlohy, sa zúčastnil niekoľkých bitiek na západnom fronte.

Na spojeneckej misii v Albánsku však pri havárii lietadla utrpel vážne zranenie. Napriek vnútornému krvácaniu sa v decembri 1915 dostal do Paríža, kde sa podrobil závažnej operácii, ktorá mu síce zachránila život, ale nevrátila zdravie.

Podľa Benešových slov mal Štefánik vo Francúzsku „silné politické známosti“. Po tom, ako sa Masaryk dozvedel o ponúknutej pomoci od poručíka Štefánika, 28. januára 1916 pricestoval do Paríža.

O stretnutí so Slovákom Masaryk povedal: „Našiel som ho ležať v parížskej nemocnici po vážnej operácii.“ Štefánik sa zveril Masarykovi, že už oveľa skôr, hneď po odchode do exilu, sa s ním pokúšal nadviazať kontakt, ale nemal šťastie. Rovnako potvrdil, že už v októbri 1914 sa mu podarilo presvedčiť Paríž, aby vyškrtol Čechov a Slovákov zo zoznamu „nepriateľských cudzincov“.

Bez Štefánika, ktorý bol odhodlaný všetkými silami podporiť hnutie za nezávislosť, by mohli kritici opodstatnene spochybňovať oprávnenie Masaryka a Beneša hovoriť aj v mene Slovákov.

 

Portrét MRŠ od maliara Juraja Kruteka. Nachádza sa v reprezentačných priestoroch úradu vlády SR. 

Zdroj: Úrad vlády SR

 

2. Kontakty vo Francúzsku na najvyššej úrovni

Napriek tomu, že sa stále ešte len zotavoval z ťažkej operácie, Štefánikova druhá zásluha spočívala v tom, že dokázal zariadiť prvé stretnutie profesora Masaryka s lídrom najväčšej dohodovej mocnosti – rýchlo zorganizoval jeho oficiálne prijatie u Aristida Brianda, ministerského predsedu a zároveň ministra zahraničných vecí Francúzska.

Práve Briand ako minister v predchádzajúcej vláde v roku 1914 obhajoval uskutočnenie útoku vojsk Dohody na Rakúsko-Uhorsko cez Balkán s cieľom podnietiť slovanské národy, ktoré podliehali Viedni, do otvorenej revolty.

Ani Briandovo oficiálne stanovisko po stretnutí s Masarykom nesklamalo: „My, Francúzi, sme vždy chovali hlboké sympatie k českému národu a tieto sympatie vojna ešte viac posilnila. Uisťujem vás, že Francúzsko nikdy nezabudne na vaše snahy, ktoré s vami zdieľame, a že urobíme všetko pre to, aby mohli Česi získať svoju nezávislosť. Teraz nebudeme hovoriť o detailoch, ale sme v zhode, pokiaľ ide o vašu hlavnú požiadavku.“

Takto znelo prvé verejné vyjadrenie podpory pre ašpirácie Čechov a Slovákov zo strany Dohody, vyslovené 3. februára 1916 prvým dohodovým lídrom, ktorý sa stretol s Masarykom. Svetu bolo oznámené v oficiálnom francúzskom komuniké.

Udalosť priniesla česko-slovenskému hnutiu svetovú pozornosť, obzvlášť v hlavných mestách Dohody, kde sa ciele hnutia stali keď už nie prioritou, tak aspoň častým námetom rozhovorov. Navyše, o necelý rok neskôr Briand začlenil do spoločného vyhlásenia Dohody o vojnových cieľoch aj požiadavku „oslobodenia“ Čechov a Slovákov.

Schôdzka s Briandom otvorila Masarykovi ďalšie dvere – o stretnutie s ním požiadal generál George McDonogh, riaditeľ Britskej vojenskej tajnej služby (British Military Intelligence). Počas ich schôdzky v marci 1916 McDonogh požiadal Masaryka, aby mu poskytoval všetky francúzske správy, ktoré Paríž zdieľa s ním, ale nie s Londýnom. Takto sa začal Masarykov vzťah s Britániou.

 

Theodore Roosevelt, prezident USA v rokoch 1901 - 1909, bol vplyvný Štefánikov podporovateľ

a výrazne mu pomohol presadiť česko-slovenskú otázku do záujmovej sféry najvyššej americkej politike.

Foto: wikipedia.org

 

3. Prvá misia v Rusku

Zatiaľ čo sa Masaryk s Benešom sústreďovali na Paríž a Londýn, Štefánik bol vyslaný riešiť krízu v Rusku. Jeho tretia zásluha spočíva v tom, že vlastnými silami dokázal presvedčiť ostro rozdelenú českú a slovenskú komunitu emigrantov v Rusku, aby podporili Masarykovo hnutie a odvrátili sa od línie, ktorá podporuje ciele cárskeho režimu v Petrohrade.

Český politik Josef Dürich sa počas svojej misie v Petrohrade usiloval o podporu cára Mikuláša II. a českých a slovenských emigrantov, ktorí tvorili po americkej komunite druhú najpočetnejšiu skupinu krajanov v zahraničí.

Ako mnohí ďalší Česi a Slováci, aj Dürich vkladal svoje nádeje do Ruska a dúfal, že práve ono oslobodí jeho národ. Dürich preto začal spolupracovať s cárskymi ministrami na odvrátení emigrantskej komunity od Masaryka – napriek tomu, že reprezentoval Masarykovu Československú národnú radu v Paríži a že Masaryk mu na jeho misiu v Rusku poskytol šesťtisíc francúzskych frankov.

Dürich založil v Rusku oddelenú Československú národnú radu. O jej nezávislosti však nemohlo byť ani reči – v podstate slúžila ako predĺžená ruka cárskej vlády, jej oficiálne fungovanie prebiehalo v ruštine a bola financovaná ruskými rubľami.

V júli 1916, takmer Dürichovi v pätách, pricestoval do Ruska Štefánik. Na rozdiel od Düricha si tento skúsený dôstojník získal podporu ruských generálov. Ako reprezentant spojeneckého národa (rozumej Francúzska) si zabezpečil audienciu u samotného cára.

Francúzsky líder Briand osobne nariadil Štefánikovi, aby reprezentoval francúzske ministerstvo vojny, čo mu pomohlo získať spojenca v osobe vedúceho francúzskej vojenskej misie v Rusku generála Mauricea J. Janina.

Paríž oprávnil Štefánika vyjednávať aj o presune českých a slovenských vojakov z Českej družiny, ktorá bola zvláštnou jednotkou v ruskej cárskej armáde, na západný front. V tejto snahe pokračoval Masaryk vytvorením legendárnych československých légií.

Na dôvernom stretnutí s emigrantmi Štefánik predložil dokumenty, ktoré odhalili Düricha ako ruského agenta s úmyslom podrývať Masarykovu autoritu. Vodcovia emigrantov pod ťarchou týchto dôkazov stiahli podporu Düricha a jeho „Rady“.

Štefánik potom navrhol, aby bol Dürich vylúčený z Československej národnej rady v Paríži, s čím Masaryk aj Beneš súhlasili. Následne ho sám nahradil vo funkcii podpredsedu národnej rady.

Štefánik potom cestoval do Londýna, aby informoval Masaryka o tom, čo sa deje v Rusku. Profesor sa práve chystal na cestu do Petrohradu, kde sa nedávno odohrala Februárová revolúcia.

Predtým, ako v máji 1917 odcestoval, navrhol Štefánikovi navštíviť Spojené štáty americké, aby tam naverboval dobrovoľníkov pre česko-slovenské jednotky vo Francúzsku – do jednej z troch takých formácií, ďalšie boli v Taliansku a Rusku – a aby zabezpečil podporu Wilsonovej administratívy.

 

 

MRŠ na návšteve československých légií v Rusku presviedčal českých a slovenských vojakov

o nutnosti vytrvať v úsilí o samostatný štát až do konca.

 

4. Misia v Amerike

Po tom, čo Štefánik 18. júna 1917 vstúpil na americkú pôdu, sa s veľkým nasadením pustil do verbovania dobrovoľníkov pre čs. armádu vo Francúzsku, ale úspešnejší bol pri získavaní americkej politickej podpory.

Jeho štvrtý významný príspevok k nezávislosti spočíva v tom, že spolu s Masarykom vykonali najväčší kus práce pre hnutie za nezávislosť v Spojených štátoch. Práve Štefánik získal podporu bývalého amerického prezidenta.

Štefánik mal len priemerný úspech v nábore Američanov pre službu vo Francúzsku, napriek tomu, že vydal manifest o „národnej mobilizácii“ do tejto armády, v New Yorku otvoril kanceláriu, založil výcvikový tábor v Connecticute a rozbehol nábor na veľkom verejnom zhromaždení v Chicagu 14. októbra.

Bohužiaľ, americkým vyhlásením vojny Nemecku z apríla 1917 americká armáda začala povolávať Američanov do zbrane – preto sa Štefánik musel obmedziť len na dobrovoľníkov, ktorí nespadali pod americké regrutačné kritériá.

Počas vojny slúžilo v americkej armáde asi 30-tisíc etnických Čechov a Slovákov, pričom na začiatku sa počet dobrovoľníkov pohyboval medzi dvoma až troma tisíckami. Neskôr ich počty posilnilo štyritisíc českých a slovenských zajatcov, ktorých prepustilo spojenecké Srbsko. Toto číslo v priebehu vojny pomaly narástlo na 10-tisíc.

Štefánikova americká misia však mala aj významnejší úspech. Bol prvým z exilového tria československých vodcov, ktorý sa stretol s vysokopostaveným americkým predstaviteľom. V júli 1917 mal až dvakrát schôdzku s poradcom ministerstva zahraničných vecí Frankom L. Polkom.

Štefánik, sklamaný z prístupu demokratov prezidenta Wilsona, ktorý vnímal ako nedostatok podpory, sa v auguste 1917 obrátil na bývalého amerického prezidenta Theodora (Teddyho) Roosevelta, Wilsonovho nezmieriteľného protivníka. Aj s prispením Emila Vosku, kľúčového Masarykovho česko-amerického podporovateľa, sa podarilo získať „Teddyho“ pre československú vec.

Tento bývalý americký prezident, ktorý prežil pokus o atentát, hrdina španielsko-americkej vojny, nositeľ Nobelovej ceny za mier, častý rečník a plodný spisovateľ bol neprehliadnuteľnou figúrou americkej politiky.

Od začiatku veľkej vojny naliehal v stupňujúcich sa kritických prejavoch na Wilsona, aby sa pridal k vojnovému úsiliu Dohody. Roosevelt sa so záujmom oboznámil so Štefánikovou obhajobou cieľov hnutia za nezávislosť a veľmi rýchlo sa stal prvým prominentným Američanom, ktorý verejne podporil českú a slovenskú požiadavku samostatnosti.

Parafrázujúc jednu z Wilsonových najznámejších fráz, Roosevelt povedal: „Predtým, ako by sa svet mohol stať bezpečným pre demokraciu, musia odísť Habsburgovci.

 

5. Zmluva s Talianskom

Štefánikovou piatou veľkou zásluhou sú jeho úspešné snahy presvedčiť Taliansko, aby podporilo hnutie za nezávislosť. Rím začiatkom apríla 1918 hostil kongres utláčaných národov, kde sa Česi, Slováci, Poliaci, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a Taliani zaviazali, že sa postavia proti Rakúsko-Uhorsku a každý súhlasil, že sa bude usilovať „o úplné oslobodenie a úplnú národnú jednotu“.

V tom čase Masaryk v Rusku verboval vojnových zajatcov do československých légií, preto Čechov a Slovákov v Ríme reprezentovali Beneš a Štefánik.

Ďalší faktor, ktorý povzbudil Rím, aby sa postavil proti Rakúsko-Uhorsku, boli hromadné dezercie z rakúsko-uhorskej armády k Talianom. Podnietil ich aj Štefánik, ktorý navštívil Taliansko koncom roka 1917, aby presvedčil Rím o potrebe vytvoriť česko-slovenské jednotky v rámci talianskej armády. Po skončení kongresu Štefánik vyjednal dohodu, ktorá takéto jednotky vytvorila.

Dňa 21. apríla 1918 Štefánik a Taliani oznámili zmluvu medzi Rímom a Československou národnou radou, ktorá dala tejto exilovej organizácii de facto diplomatické uznanie.

Na slávnostnom ceremoniáli československých oddielov 24. mája 1918 taliansky ministerský predseda Vittorio Orlando zvolal: „Nech žije slobodné Česko!“

Veľvyslanec USA Thomas Nelson Page vyslovil nadšené poznámky, ktoré vyznievali, akoby Washington už uznal jeho nezávislosť (čo ešte neurobil). Napokon, Georges Clemenceau, nový francúzsky premiér, verejne privítal delegáciu kongresu utláčaných národov a 20. apríla súkromne uviedol, že sa pripravuje uznať Československú národnú radu.

Po rímskom kongrese aj prezident Wilson 29. mája 1918 urobil krok bližšie smerom k podpore nezávislosti, keď svojho ministra zahraničných vecí Roberta Lansinga nechal povedať: „Minister zahraničných vecí si želá oznámiť, že rokovania kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v apríli v Ríme, s veľkým záujmom sledovala vláda Spojených štátov, a že národné ašpirácie Čecho-Slovákov a Juhoslovanov za slobodu majú najúprimnejšie sympatie tejto vlády.“

 

 

Po svojej tragickej smrti sa M. R. Štefánik stal národným hrdinom číslo jeden

a miesto jeho posledného odpočinku - Mohyla na Bradle - sa stalo národnou svätyňou.

Foto: shutterstock.com

 

6. Sibírska cesta k legionárom

Po tom, ako 28. októbra 1918 bola vyhlásená česko-slovenská štátnosť a 11. novembra sa skončila vojna, legionári v Rusku začali byť hlboko demoralizovaní. Navyše, v novembri sa prevratom pokúsil dostať k moci ruský admirál Alexander Kolčak ako najvyšší vládca Ruska. Legionári, ktorí pomohli zvrhnúť rakúsko-uhorského monarchu, sa tak nedobrovoľne ocitli v službách ruského diktátora.

Tu sa dostávame k Štefánikovej šiestej zásluhe na samostatnom Česko-Slovensku. Dňa 17. novembra pricestoval spolu s francúzskym generálom Mauriceom Janinom, pod ktorým legionári slúžili, do Vladivostoku.

Zatiaľ čo Janin zostal v zázemí, Štefánik cestoval hlboko do vnútrozemia Sibíri až za legionármi na front, kde bojovali s Červenou armádou. Začiatkom decembra 1918 sa v Jekaterinburgu stretol s mnohými demoralizovanými vojakmi – veľa z nich odmietalo bojovať, alebo sa presunúť na front. Štefánik, ktorý sa nikdy úplne nezotavil z následkov zranení, pôsobil nezdravo a pochudnuto a jeho úvodnú reč musel prečítať niekto iný.

Napriek tomu sa 11. decembra bez ohľadu na nebezpečenstvo vybral bližšie na front, kde sa stretol s legionármi a v malých skupinkách sa s nimi hodiny rozprával.

Celý ten čas,“ spomína legionár František Kočí, „sa s nimi Štefánik rozprával ako brat, ako vojak, ako minister aj ako politik. Debatoval s nimi celé hodiny, bez ohľadu na svoju únavu, často až omdlieval od vyčerpania. Žiadal, prosil, požadoval, toľko apeloval na city vojakov, až sa niektorí neubránili slzám.“

Vojakom nedával žiadne falošné nádeje, hovoril k nim realisticky a tvrdo. „Tu na Sibíri musíte vydržať do konca, až dokedy nebude vybojované víťazstvo,“ povedal viditeľne unavený Štefánik.

To však môžete vybojovať len vašimi vlastnými silami. Musím vám oprávnene povedať, že sa na tomto fronte nedá čakať žiadna pomoc od našich spojencov. Je zbytočné diskutovať o tom, čo je v tomto prípade správne alebo nesprávne. Dôležité je, že pomoc nepríde. Teraz viete, ako veci v skutočnosti sú, rovnako ako aj veľkosť úlohy, ktorá stojí pred vami.“

Štefánikove slová boli presvedčivé. Následne v januári 1919 s generálom Janinom vydal rozkaz o oficiálnom stiahnutí legionárov z boja. Namiesto toho légie súhlasili so strážením Transsibírskej magistrály od pohoria Ural až po Irkutsk, kde čoskoro vyjednali s Červenou armádou odchod z Ruska.

 

Úspechy žne v roku 1915 aj ako vojak na fronte. Vďaka svojim známostiam sa koncom roka stretáva s emigrantmi Edvardom Benešom a T.G. Masarykom kde ich spájala myšlienka spoločného štátu. V roku 1916 zakladá spolu s nimi Národnú radu Československú (akúsi dočasnú vládu). Podniká nábor dobrovoľníkov v Rusku, Rumunsku a v USA. Dňa 14 októbra 1918 sa stáva ministrom vojny v Československu. Buduje plány rozvoja nového štátu a plánuje sobáš s markízou Giulianou Benzoniovou.

 

Dňa 4.5.1919 odlieta z letiska Campoformido v Taliansku na lietadle Caproni 450 spolu s poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Pár kilometrov pred cieľom jeho cesty neďaleko obce Ivánka pri Dunaji sa z doposiaľ nezistených príčin lietadlo zrútilo.

Po smrti Milana Rastislava Štefánika sa vynorilo mnoho teórií o príčine jeho smrti. Oficiálna príčinou bolo zlé počasie. Podľa očitých svedkov však bolo v ten deň jasno a slabý vietor. Jedna z teórií hovorí o atentáte na pokyn E. Beneša a T.G. Masaryka. Ďalšou je teória o zostrelení lietadla maďarskou stranou. Ani jedna z nich sa však dodnes nepotvrdila.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, ležiacej v jeho rodnom kraji medzi Brezovou pod Bradlom a Košariskami.

 

Prezident Slovenskej republiky, v zmysle ústavných právomocí, vymenoval 7. mája 2004 M. R. Štefánika do hodnosti generála in memoriam. 

 zdroj – Historická Revue